Martin Makara

Každé úprimné úsilie musí sprevádzať úprimná sebareflexia.

Výzva adresovaná poslancom a poslankyniam NR SR, aby odmietli dohodu o vojenskej spoluprácii so Spojenými štátmi, síce z hľadiska jej hlavného a priameho cieľa nebola úspešná, po zverejnení však vyvolala niekoľko pozitívnych aj negatívnych odoziev. S vecnými bodmi kritiky voči tejto iniciatíve sa patrí čestne vysporiadať.

Ešte predtým, než sa dostanem k jednotlivým výhradám vzneseným voči Otvorenému listu, považujem za dôležité objasniť, ako ho interpretujem a prečo som na podnet pripojiť sa k nemu zareagoval pozitívne.

O čo v liste ide

Predmetný dokument pokladám v kontexte zvyšujúceho sa zbrojenia a stupňujúceho sa medzinárodného napätia primárne za mierový apel a výzvu zákonodarcom, aby odmietli dohodu o vojenskej spolupráci so Spojenými štátmi. Tieto dva rozmery Otvoreného listu pre mňa tvoria jeho vecnú podstatu, s ktorou sa z nasledujúcich dôvodov plne stotožňujem.

Po prvé, mier predstavuje jednu zo základných a najdôležitejších ľavicových hodnôt. Je známou pravdou, že vo vojne nevíťazí rozum ani cit, ale sila. Pacifizmus neznamená zrieknutie sa práva na jej použitie, ale vníma ju výhradne ako krajný prostriedok sebaobrany; ľavica, ktorá stojí na strane slabých a zraniteľných, nemôže uznávať iniciatívu fyzickej sily ako spôsob prijímania a presadzovania politických rozhodnutí. Vzhľadom na to, že mierom a obranou sa prinajmenšom od druhej svetovej vojny zaštiťujú vo vojnách všetky strany, rozumiem ostražitosti voči ich alibistickému zneužitiu. Neznamená to však, že by sme sa týchto výrazov mali vzať a že by stratili svoj zmysel, len je potrebné starostlivo skúmať, nakoľko konzistentný a hodnoverný je záväzok jednotlivých strán k nemu.

Po druhé, dôvodov, prečo je možné považovať prijatie dohody o vojenskej spolupráci so Spojenými štátmi (v schválenom znení a za známych okolností) za chybu, je viac, ale ako základné možno vytýčiť tri: 1. dodnes nezaznel skutočne relevantný dôvod pre jej prijatie; 2. dohoda posilňuje pozíciu a záujmy Spojených štátov na úkor Európy; 3. proces jej prijatia mal závažné procedurálne nedostatky a nezodpovedal etablovaným demokratickým štandardom. Medzi ďalšie argumenty proti dohode patrí aj potenciálne obmedzenie suverenity Slovenska (bez primeranej protihodnoty, ako je to v prípade iných zmlúv s takýmto dosahom) vyplývajúce zo zmluvy, ako aj jej právne nedostatky. Ak by sme dohodu chceli zasadiť do kontextu konfliktu na Ukrajine, je potrebné pripomenúť, že Spojené štáty zatiaľ nevyjadrili zámer sa doň priamo vojensky zapojiť, Slovensku stále nehrozí bezprostredné ohrozenie (a situácia na Východe bola v termíne vydania listu ešte výrazne odlišná, než je dnes) a ak by sa to zmenilo, jeho bezpečnosť zmluvne garantuje NATO.

Čo je otvorený list

Práve pre tieto dva motívy – mierový a apelatívny proti prijatiu predmetnej dohody – ma presvedčili pripojiť sa k Otvorenému listu. V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si dve veci:

1. otvorený list je svojbytný žáner na pôdoryse rečníckeho štýlu, nie je náučnou analýzou ani publicistickým komentárom;
2. otvorený list je kolektívnym textom.

Prvý bod je dôležitý v rámci reakcie na výhrady, že Otvorený list je rétoricky preexponovaný. Túto expresívnosť niektorí komentátori považujú za príspevok k eskalácii spoločenského napätia. Hoci sa domnievam, že v publicistike aj politike má svoje miesto aj ostrejšia rétorika, uznávam, že je potrebné s ňou pracovať nanajvýš ostražito a vždy len v nevyhnutnom rozsahu a primeranom rámci. Vylučujem, že by zámerom tohto listu samoúčelne prilievať olej do ohňa, ktorý ohrozuje celú spoločnosť. Pripomenutie politickej zodpovednosti poslancov a poslankýň NR SR za prijatie či neprijatie dohody zo záveru listu nemá nič spoločné so zverejňovaním ich súkromných kontaktných údajov, vyhrážkami či dokonca ich fyzickým ohrozovaním; takéto konanie (a priame aj nepriame pobádanie k nemu) je potrebné dôrazne odsúdiť a dištancovať sa od neho. Naopak, pripomenutie tejto zodpovednosti má slúžiť budúcim politickým rozhodnutiam verejnosti. Aj v tomto prípade sa ukázalo, že mechanizmy prijímania a presadzovania politických rozhodnutí sú omnoho dôležitejšie než ich jednotliví vykonávatelia; väčšiu kritickú pozornosť je preto potrebné venovať porozumeniu záujmom a princípom v pozadí politiky než individuálnym radovým poslancom.

Druhý bod je dôležitý pre pochopenie toho, že otvorený list má spravidla kompromisné znenie; podpis kolektívneho textu neznamená bezvýhradné stotožnenie sa s jeho doslovným znením, ale vyjadrenie súhlasu s jeho podstatou s istou mierou (napríklad rétorickej) tolerancie – tá sa, prirodzene, líši od človeka k človeku. Tento princíp platí pri mnohých, ak nie všetkých kolektívnych úsiliach, kedy je zavše kompromis jediným prostriedkom k dosiahnutiu spoločného cieľa (a nie, v tomto prípade ním nie je „pritiahnutie [Slovenska] k Rusku a vytiahnutie ho z Európy“ a ani podpora súčasnej parlamentnej opozície). Núka sa argument, že vo verejnom priestore možno vystúpiť aj samostatne a bez nutnosti pristupovať na akékoľvek kompromisy; mnohí tak aj učinili a diskusiu o dohode v tomto formáte vítane obohatili. Opäť je však potrebné pripomenúť, že otvorený list má iný zámer a využíva iné prostriedky než rýdzo náučné či publicistické žánre. Navyše, je tu aj politicko-filozofický argument: kým liberáli vnímajú ako základný politický subjekt a činiteľa jednotlivca, socialisti takto vnímajú kolektív. Ľavica by mala rozumieť odlišnej váhe individuálnej a kolektívnej akcie a uprednostňovať tú druhú vždy, keď je to možné a v súlade s jej hodnotami a cieľmi.

Križovatka princípov

K výzve poslancom a poslankyniam NR SR som sa nepripojil z vlastnej iniciatívy; bol som oslovený ľuďmi, ktorých si vážim. Max Frisch napísal: „Keď sa niekto nezaoberá politikou, tak už zaujal politický postoj, o ktorom vyhlasuje, že sa ho zriekol: slúži vládnucej strane.“ Netýka sa to len politiky všeobecne, ale aj jej konkrétnych problémov. Ponechať výzvu, s ktorou som bol oslovený, bez akejkoľvek reakcie by znamenalo stať sa práve takýmto tichým komplicom činiteľov a princípov riadiacich proces prijatia dohody. Je len prirodzené, že človek nemôže reagovať na všetko, ak je však priamo oslovený, aj nečinnosť (hoci pochopiteľná) je stanoviskom. Niet dôvodu túto rezervovanosť samú o sebe haniť ani vyzdvihovať, pretože k jednému cieľu môže viesť viacero ciest a každý človek je v unikátnej situácii, ktorá podmieňuje či ovplyvňuje to, ktorý princíp a ktorú stratégiu uprednostní – v istých prípadoch je vyslovene žiadúce uprednostniť princíp neutrality a stratégiu zdržanlivosti pred princípom kolektivity a stratégiou angažovanosti, určujúca je však motivácia takéhoto rozhodnutia – je rozdiel, či ňou je zbabelosť alebo prezieravosť, či ňou je falošná nestrannosť alebo nedostatok informácií. Osobne som v tomto prípade dal prednosť prijateľnému kompromisu v záujme kolektívneho úsilia a cieľa pred individuálnym textom, ktorý by mi síce bol argumentačne a rétoricky vlastnejší, avšak z hľadiska dosiahnutia cieľa aspoň dočasného odkladu ratifikácie dohody by mal ešte menšiu nádej na úspech.

Dve výhrady

V krátkosti sa chcem venovať ešte dvom výhradám, ktoré boli voči listu vznesené. Prvá sa týka toho, že signatári výzvy sa údajne vydávajú za hlas národa. V literárnej vede sa tomu hovorí nadinterpretácia: čitateľ v texte nachádza aj to, čo doň autor nevložil (ani medzi riadky). Osobne nemám nijakú ambíciu ani legitimitu presahujúcu právo hovoriť jedine sám za seba. Mimochodom: osobný Facebook nemám, v politike (v úzkom význame slova) nepôsobím, lajky, politický kapitál ani ruble nezbieram. Považujem však za dôležité, aby vo verejnej diskusii zazneli aj polemické názory, ktoré sú v rámci diskusie, ako najlepšie zaistiť bezpečnosť Slovenska, rešpektovanie medzinárodného práva a mier, plne legitímne. Otvorený list je výzvou, ku ktorej sa môže pripojiť každý, komu dáva zmysel, a v istom zmysle dokonca háji význam demokratickej výmeny názorov – bez ich stretu by sa vo veľkej časti verejnosti mohol prehĺbiť pocit, že bez ozajstnej diskusie s možnosťou niečo zmeniť je aj samotná jej možnosť zbytočná – dôsledky toho, keď k tomuto záveru dôjde kritická masa ľudí, sú historicky všeobecne známe. Táto výzva si nijak neuzurpuje reprezentatívnosť: formulácia „zmluva, ktorú Slovensko nechce“, sa nazýva synekdocha. Celok v nej nahrádza časť, v tomto prípade väčšinu respondentov prieskumu o vojenskej dohode a pobyte cudzích vojsk na území Slovenska.

Práve s týmto prieskumom súvisí druhá výhrada, ktorá spočíva v spochybnení všeobecnej výpovednosti výskumov verejnej mienky a nadväzujúcej otázke, aký je ich zmysel v politickom kontexte. Ide o zaujímavú námietku, ktorá má filozofický základ: v podstate sa pýta, do akej miery ľudia v takýchto prieskumoch deklarujú skutočne vlastné názory a záujmy (ak čosi ako autentické názory a záujmy vôbec existuje) a do akej miery reprodukujú ideológiu – či už dominantnú, alebo jednu (či viaceré) z tých, ktoré jej konkurujú. Vzhľadom na zložitosť tejto problematiky ju ponechávam otvorenú a bez odpovede; uznávam však relevanciu a podnetnosť tejto námietky, ktorá má v prípade akéhokoľvek jej filozofického riešenia ďalekosiahle dôsledky.

Potvrdiť a opraviť

Pri spätnom pohľade a po zvážení všetkej spätnej väzby uznávam, že Otvorený list mohol byť napísaný miernejšie a vecnejšie. Pozornému čitateľovi listu zaiste neunikli dôležité detaily, napríklad ten, že list operuje primárne s ľudom a nie národom (a ak, tak nie v nacionalistickom, etnickom význame) alebo že „pozývací list“ kladie do úvodzoviek. Predsa však rozumiem, prečo mohli byť niektoré prirovnania či obrazy vnímané citlivo a prečo by bolo bývalo vhodnejšie sa ich zdržať. Vecné výhrady voči dohode a neochvejnú opozíciu voči vojne (dokým jej vo všeobecnosti možno predísť) je aj dnes potrebné potvrdiť, rétorický kurz opraviť.

Každý človek, kolektív aj organizácia či spoločnosť sa dopúšťajú chýb a majú nedostatky, kľúčové je však to, akým spôsobom sa s nimi vysporadúvajú. Je samozrejmé, že pokrok bez omylov a slepých uličiek nie je možný a bolo by zbytočné zaprisahávať sa pred novými chybami; zmysluplné predsavzatie je neopakovať tie staré. Pravdaže, dôležitá je pri tom citlivá a kalibrovaná rozlišovacia schopnosť, aby odpoveďou na bezhlavú baráž kritiky nebola rovnako bezhlavá baráž sebakritiky či protikritiky. Chyby každého úsilia je potrebné jasne identifikovať; ak je to možné, napraviť, vysvetliť, a do budúcnosti sa ich vyvarovať.

Pokoj (rétorických) zbraní

Sčítané a podčiarknuté: vecnú podstatu Otvoreného listu, ako som ju v úvode tohto textu vytýčil, považujem za správnu a navzdory tomu, že by som v prípade vlastného textu volil odlišnú argumentačnú líniu a miernejšiu rétoriku, tento raz som uprednostnil princíp kolektívneho úsilia v podobe predloženej spoločnej výzvy, ktorá pri svojej formulácii predpokladá kompromis*. Znenie listu sa vmestilo do môjho tolerančného rámca (ktorý mám nastavený dosť široko na prekonávanie tradičného ľavicového sektárstva, ale zároveň nie natoľko, aby sa doň vmestilo reakcionárstvo, autoritárstvo, šovinizmus a podobne), no súčasne akceptujem kritiku istej rétorickej preexponovanosti listu a mrzí ma, ak svojim vyznením v konkrétnej situácii prispela k zvýšeniu spoločenského napätia nad rámec napätia vyplývajúceho z vecnej podstaty sporu.

Výzva k deeskalácii napätia a pokoju zbraní musí byť všeobecná a mala by sa týkať ako medzinárodnej scény, tak aj domácej, ako fyzických zbraní, tak aj rétorických. Verím, že úprimná sebareflexia úprimného úsilia k mieru na Slovensku aj v zahraničí je krokom práve týmto smerom.

* Jedným dychom je potrebné dodať, že nijaké zmeny v znení listu som vzhľadom na krátkosť času, počas ktorého vznikal, neinicioval. Dolaďovanie jeho znenia so sprievodnou diskusiou a opätovným rozposielaním signatárom by len sotva prebehlo tak rýchlo, aby list stihol byť zverejnený ešte pred hlasovaním v parlamente a splnil tak svoj cieľ. Ak teda píšem o kompromise, v tomto prípade nemám na mysli doslovne konkrétny výsledok vyjednávania, ale skôr akýsi virtuálny, projektovaný kompromis, jeho princíp.